Írsky teriér
Írsky teriér je moja srdcovka, to každý o mne vie. Rada zbieram rôzne informácie o írskych teriéroch v literatúre, časopisoch a nedávno som sa dostala k naozaj zaujímavému čítaniu o írskych teriéroch, vďaka skúsenému poľovníkovi z Čiech, ktorý má cairn teriéra, poľuje s ním a tiež ho zaujímajú írske teriéry. Poslal mi kópiu historického dielka, ktorého 1. vydanie bolo vytlačené v roku 1916 a má názov: „Po stopách a na love levov“, autor Vilém Nemec. Pán Nemec ako „odborný cestovateľ Afrikou“, ako sa píše v záhlaví tohto diela opisuje svoje lovy v Afrike, kde lovil buvoly, levy a antilopy a iné veľké zvieratá žijúce na tomto kontinente. Iste, v tej dobe bolo veľa takýchto cestovateľov a lovcov, ale čo ma tomto dielku upútalo, bol opis autora, s akými psami sa zúčastňoval týchto poľovačiek. Mňa najmä zaujala zmienka o teriéroch, najmä o írskych, ktoré tento cestovateľ vlastnil. Toto len dokazuje známu skutočnosť, že v 20. rokoch minulého storočia, boli írske teriéry mimoriadne obľúbené a používali sa aj na lov, dokonca veľkých šeliem. Citujem z tohto opisu: „Zmienil som sa o tom, že vyhľadávať leva poľovníckou posliedkou nie je odporučiteľné, avšak nechcem tvrdiť, že by to bolo vždy bezvýsledné – výsledok býva len náhodnýa vtedy stojí za námahu, ak máte po ruke dobrých psov. Otázka psích pomocníkov pri love africkej zveri, mi v prvých rokoch pobytu v Afrike stále ležala na srdci a vyskúšal som ich celé rady. Domorodé africké psy nestoja za veľa a z európskych importovaných psov, máloktorý znesie africké podnebie. Naše stavače, farbiare a duriče, nielen že stratia v Afrike najcennejšiu svoju vlastnosť, svoj čuch, ale zničia sa už v prvých mesiacoch svojho afrického pobytu. Zato dobre prospievajú všetky druhy teriérov. Choval som tam nielen foxteriéry a jazvečíky, ktoré nie sú u Európanov usadlých v Afrike zvláštnym zjavom, ale aj sky teriéry, írske a airedale teriéry. Tieto všetky môžu byť pre africké lovy – to však, čo dokáže írsky teriér, aj surový, pre lov úplne necvičený, presahuje všetky medze.Antilopa, lev, buvol, slon – všetko mu je hračkou a myslím, že sa nebojí ani „vlastnej svokry“! Hneď po ňom sú foxteriéry, pre svoj hustý, hrubý porast sa hodí pre Afriku foxteriér hrubosrstý a jazvečík. Zo psov, ktorí so mnou v Afrike lovili a ktoré som si z Európy zaobstaral a zas späť do Európy priviezol najlepší a najspoľahlivejší bol írsky teriér Prides-Sunky, ktorý nedávno vo veku 16 rokov uhynul. Jemu ďakujem za vysliedenie a ulovenie mnohej zastrelenej vzácnej zveri, napr. leva, nosorožca, dvoch buvolov a celé rady antilop.Na jednej z mojich výprav ma sprevádzalo mojich šesť európskych psov a síce: Prides-Sunky a Bob, írske teriéry, Trepov – hrubosrstý foxteriér, Ramses, silný svalnatý jazvečík a dva airedale teriéry Poky a Lady.“
Ďalej v tejto knižke autor veľmi napínavo popisuje, akým spôsobom lovil s týmito psami také veľké šelmy, ako je lev a ako mu írsky teriér Prides-Sunky, zachránil život, keď vybehol pred neho, proti zranenému levovi a nielenže ho upozornil na leva, ale odpútal pozornosť tejto šelmy, aby sa nevrhla na lovca.
Keď pozorujem moje írčanky, ako sa spokojne rozvaľujú v teple našej obývačky, kladiem si otázku, či by ma vedeli takto neohrozene ochrániť, v našich podmienkach minimálne pred medveďom alebo diviakom. Verím, že v kritickej situácii by to dokázali, pretože v ich hrudi bije statočné srdce zdedené po predkoch, takých aký bol Prides-Sunky. Keď sa začal organizovaný chov írskeho teriéra na Slovensku (prvý záznam v plemennej knihe SPKP je z roku 1953), boli to poľovníci a lesníci, ktorí ho chovali predovšetkým na lov diviakov, ale nezľakol sa ani medveďa alebo rysa, ako mi niektorí poľovníci popisovali zážitky v situáciách, keď sa írčan postavil aj oveľa väčšiemu a silnejšiemu nepriateľovi, presne tak ako sa o tom píše v štandarde plemena. Preto ja v mojom chove testujem povahy a trvám na typických vyrovnaných jedincoch, ktoré nie sú bojazlivé ani agresívne, čo sa skutočne u írskych teriérov objavuje celkom výnimočne a je to vysoko nežiadúce.
Na írskych teriéroch ma fascinuje, že v čase keď necítia ohrozenie majú výraz „baránka“, ktorý sa v momente vie zmeniť „diabla“, keď sa cítia ohrození. Tiež sa vie veľmi jemne chovať k deťom, ale keď cíti ohrozenie svojej rodiny , vie sa postaviť na obranu veľmi razantne. Keď mám ktorúkoľvek zo svojich sučiek v práci, ľudia ktorí k nám prídu často s uznaním hovoria, aké sú pokojné, milé voči ľuďom a poslušné, keď im prikážem, aby išli na miesto. Nikto by od nich nečakal, že na poľovačke sa chovajú sa ako lovci a duria diviaky s takou chuťou a odvahou, až tá premena je neuveriteľná. Milujú pobyt v lese, či už je to poľovačka, výcvik alebo len prechádzka, milujú akékoľvek športové aktivity v prírode. Majú vynikajúcu orientáciu v teréne, aj v cudzom. Ešte sa mi nestalo, že by sa mi v lese stratili, vždy sa vedia po stope vrátiť ku mne alebo sa vrátia k autu, ktorým sme prišli, to na nich oceňujem. Sisi má rada vodu, aportuje z vody a keď sme ju vzali k moru, nevedeli sme ju v prvé dni dostať z vody, bola celkom fascinovaná plávaním v slanej vode, vôbec jej to nevadilo. Správne vychovaný írsky teriér musí byť nekonfliktný, s dobrým vzťahom k ľuďom a deťom, vždy dobre naladený, v žiadom prípade nesmie byť zbytočne uštekaný. Určite neplatí paušálne, že pes írčan sa rád zapája do šarvátok s druhými psami. Pokiaľ ho cudzí pes neohrozí, nemal by sa biť. Keďže za vyše 30 rokov chovu tohto plemena, prešlo mojimi rukami niekoľko jedincov z typickými povahami, viem to zhodnotiť.
Írsky teriér je oddaný svojej rodine a pánovi, ale nedá sa povedať, že by to bol pes len jedného pána, v rodine rešpektuje aj ostatných členov rodiny a pri správnej výchove, vie kde je jeho miesto vo „svorke“ . Keď som išla na dovolenku, nikdynebol problém, umiestniť írčanky u známych alebo rodiny, pochopili rýchlo, že je to len dočasné a že sa majú slušne chovať. Raz som dokonca svoju staršiu sučku nechala u známych, ktorí majú dvoch írčanov, ale aj dospelú mačku. Bolo veľmi zábavné sledovať Tinu, ktorá preženie v našej štvrti každú mačku s pasiou, ale túto domácich mačku ignorovala, robila sa že tam žiadna mačka nie je, skrátka vedela že mačka je tam doma a ona je len na návšteve. Iné je, keď má írčan pocit, že ho vytrhli z jeho rodiny. Nedávno som mala takúto skúsenosť so sučkou Zairou, ktorú jej majiteľ, starší pán musel z rodinných dôvodov vrátiť k nám, myslela som že len dočasne a že jej nájdem nový domov. Fakt je, že som z toho mala obavy, jednak že Zaira mala už 6 rokov a jednak som si kládla otázku, či si zvykne na moje suky a nové prostredie. Prvé dni sa neustále snažila utiecť a iste sa chcela vrátiť k svojmu majiteľovi, asi mala pocit že sme ju uniesli. Pri prekonávaní prekážok bola veľmi vynaliezavá. Vytrhala latky na dverách psinca za päť minút s neuveriteľnou silou, za moment bola vonku, tak sme ju zavreli do dielne, ale keď sa dostala von, opäť sa snažila ujsť. Náš dom ohradzuje na niektorých miestach až 4 metrový múr, prekonala plot a dva krát skočila z tohto vysokého múru, bez toho aby sa jej niečo stalo, našťastie sme ju hneď odchytili, takže sa jej nepodarilo ďaleko utiecť. Keď som ju priviazala na vodítku pred reštauráciou, kde sme s kolegyňou chodili na obed, tak sme cez okno pozerali v nemom úžase, ako si Zaira dokáže zubami odviazať remeň zaviazaný na dva uzly, podarilo sa jej to niekoľkokrát za sebou. Po tejto skúsenosti sme remeň vyväzovali tak vysoko, že už na neho nedočiahla. Trvalo týždeň kým sa prepracovala k nám do obývačky až na gauč, predtým žila len v kotci v malom mestečku, syn nakoniec podľahol a pustil ju dnu. Odvtedy ju už ani raz nenapadlo utekať, ani sa nesnaží oslobodiť z vodítka, zvykla si vlastne na celkom nové situácie v meste, bez problémov ju môžem viezť autom, vlakom, nechať ju čakať pred obchodom aj hodinu, ničoho sa nebojí a dôveruje nám. Vlastne sa mi potvrdilo, že aj starší írčan, keď nebol skazený zlým zaobchádzaním a má dobrú povahu, nemá problém zaradiť sa aj do novej rodiny a plnohodnotne v nej fungovať. Za dobré zaobchádzanie, vie byť mimoriadne vďačný.
Dôležitá je dobrá socializácia v šteňacom veku, to je rozhodujúce, aby zo psa vyrástol vyrovnaný jedinec . Potom írčan urobí všetko, čo jeho pán od neho očakáva, lebo to robí írčan naozaj rád, priam visí očami na človeku, akoby hovoril: „Povedz, čo mám urobiť a ja to vykonám“! Preto nie je ťažké ich vycvičiť, na ktorúkoľvek činnosť, či už je to lov, kynologické športy, záchranárčinu alebo aj canisterapiu. Írčan je skrátka pes, o ktorom sa dá povedať, že je „do koča aj do voza“. V každom prípade je to plemeno temperamentné, ktoré má rado pohyb, činnosť a nehodí sa pre ľudí, ktorí sú ochotní venovať len minimálny čas na vychádzky a spoločnú činnosť so psom. Írčan je pes pre celú rodinu, kamarát a spoločník detí, od ktorých veľa znesie a toleruje aj drsnejší spôsob hry, spoločník pre pána pri poľovačkách alebo športových aktivitách, pri turistike s celou rodinou, ale veľmi rád trávi čas napríklad s paničkou v kuchyni a rád sleduje, čo sa deje pri varení a či mu neujde nejaká maškrta. Pretože írsky teriér je všade tam, kde je jeho „svorka“ Je to skrátka spoločník v dobrom i zlom a vie aj citlivo vnímať, keď sa niečo v rodine deje. Vtedy upreným pohľadom ako keby sa pýtal: „deje sa tu niečo“. Také sú však aj iné psy, to je jasné. Každý si nájde to „svoje plemeno“, to je na tom to pestré a krásne, lebo tak ako psy, ani ľudia nie sú rovnakí, máme rôzne povahy, temperament a tiež požiadavky na svojich štvornohých priateľov a tak to má byť. Každý by si mal vybrať to „svoje“ plemeno, ktoré mu sadne a vtedy to prinesie celej rodine radosť a potešenie zo psieho kamaráta. Ja som si vybrala pred 34 rokmi írskeho teriéra, určite to bolo aj pod vplyvom románu Jacka Londona Jerry z ostrovov. Írsky teriér tento sympatický, temperamentný pes s odvážnym srdcom sa tak stal súčasťou našej rodiny a dokonale splnil moje očakávania.
Anna Cwieceková
Kynologická Revue 2/2013